Nikózia/Ankara/Bratislava
19. júla (TASR) - Národnostne zmiešaný Cyprus získal nezávislosť od
Spojeného kráľovstva v roku 1960. O 14 rokov neskôr však došlo k
rozdeleniu tohto ostrova ležiaceho vo východnom Stredomorí po tom, ako
sa na ňom vylodili v júli 1974 tureckí vojaci v reakcii na prevrat,
ktorý uskutočnili stúpenci zjednotenia ostrova s Gréckom.
Od začiatku tureckej invázie na Cyprus uplynie v sobotu 20. júla 50 rokov.
Budúcnosť tretieho najväčšieho stredomorského ostrova je už desaťročia
predmetom sporu medzi dvoma etnickými skupinami - cyperskými Grékmi,
ktorí v roku 1960, teda v čase vyhlásenia nezávislosti Cypru, tvorili 77
percent obyvateľstva, a cyperskými Turkami, ktorí tvorili 18 percent
obyvateľstva.
Násilnosti zo strany oboch národnostných skupín pribúdali, čo na jar
1964 viedlo k vytvoreniu tzv. zelenej línie - 180 kilometrov dlhej
nárazníkovej zóny pod kontrolou jednotiek Organizácie Spojených národov
(OSN). Ani to však neviedlo k zmierneniu napätia, ktoré sa, naopak,
stupňovalo.
K vyostreniu situácie došlo 15. júla 1974, keď sa skupina
nacionalistických dôstojníkov z Cyperskej národnej gardy s pomocou
polovojenskej organizácie EOKA-B, podporovanej vojenskou juntou v
Aténach, pokúsila o prevrat s cieľom zvrhnúť cyperského prezidenta
arcibiskupa Makariosa III. (1913 - 1977) a pripojiť ostrov ku Grécku.
Prezident Makarios III. bol nútený krajinu 17. júla opustiť. Päťmesačný
exil, po ktorom sa vrátil do vlasti a opäť sa ujal funkcie, našiel v
Londýne. Do čela štátu bol dosadený Nikos Sampson, zástanca myšlienky
'enosis', teda spojenia Cypru s Gréckom.
Ankara vyslala na ochranu tureckej menšiny do severovýchodnej časti
ostrova svoje vojská. Invázia Turecka s kódovým označením operácia
Attila sa začala v sobotu ráno 20. júla 1974. Po dvoch dňoch bojov bolo
vyhlásené prímerie, vláda Sampsona padla. Zároveň sa v Ženeve konala
séria rokovaní delegácií cyperských Grékov a cyperských Turkov s cieľom
nájsť riešenie konfliktu, avšak neúspešne.
Druhú fázu operácie spustila turecká armáda 14. augusta 1974. O štyri
dni sa invázia skončila a vyústila do rozdelenia Cypru. Takmer 200.000
cyperských Grékov muselo svoje domovy opustiť a utiecť zo severnej
časti, to isté sa dotklo približne 65.000 cyperských Turkov, ktorí
odišli z juhu na sever.
Sever ostrova zostal po tureckej invázii pod správou Turkov, pričom
Ankara má na odštiepeneckom území stále viac ako 35.000 vojakov.
Severocyperský parlament jednostranne vyhlásil v novembri 1983
Severocyperskú tureckú republiku zaberajúcu 36 percent územia ostrova.
Jej existenciu dodnes uznáva iba Turecko.
Cyprus sa stal členskou krajinou Európskej únie (EÚ) 1. mája 2004.
Nariadenia EÚ však platia len v gréckej časti ostrova, aj úradným
jazykom EÚ je iba gréčtina.
Rokovania o budúcnosti etnicky rozdeleného Cypru, na ktorom sa podľa
bájí zrodila z morskej peny starogrécka bohyňa krásy a lásky Afrodita,
nepriniesli doteraz želaný výsledok, keďže znepriatelené strany nevedia
nájsť pri riešení dlhoročného konfliktu spoločnú reč.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vidí jediné riešenie situácie v
existencii dvoch štátov, čo však medzinárodné spoločenstvo odmieta.
Navyše vzťahy medzi Tureckom a Cyprom sú dlhodobo napäté aj v súvislosti
so sporom okolo ložísk ropy a zemného plynu vo východnej časti
Stredozemného mora.
Zabrániť obnoveniu bojov medzi cyperskými Grékmi a Turkami, zabezpečiť
dodržiavanie prímeria medzi znepriatelenými stranami a prispieť k obnove
a udržaniu práva i poriadku na ostrove je od marca 1964 cieľom mierovej
misie OSN na Cypre (United Nations Peacekeeping Force in Cyprus,
UNFICYP).
Slovensko je súčasťou mierovej misie UNFICYP 23 rokov. V súčasnosti
zabezpečuje úlohy 239 príslušníkov Ozbrojených síl SR a päť policajtov.
Celkovo má misia UNFICYP aktuálne viac ako tisíc členov.
0